Splnený sen

Autor: Bianca Mária Blahutová | 12.9.2019 o 16:37 | (upravené 12.9.2019 o 19:45) Karma článku: 1,04 | Prečítané:  269x

V živote stretneme veľa ľudí. Niektorí iba prejdú okolo nás. Niektorí s nami žijú celý život. A potom je tu skupina ľudí, s ktorými prežijeme iba určité obdobie v živote.

Istá časť týchto ľudí vám pomôže a prevedie vás etapou vášho života, ukáže vám cestu. A práve do tejto skupiny ľudí patrí môj učiteľ Slovenského jazyka zo strednej školy.

Od detstva som rada čítala a písala. No hodiny slovenského jazyka pre mňa nikdy neboli zábavou. Ale keď prišli na rad slohové práce, o to viac som sa cítila vo svojej koži. Rada som si vymýšľala fantazijné príbehy a dobrodružstvá.

Keď sa končila základná škola a bol čas vybrať si strednú školu, mala som obavy. Nevedela som čím chcem byť, alebo čomu by som sa chcela v živote venovať. Preboha, máte pätnásť rokov, ako by ste v tom veku mohli vedieť, ktorým smerom sa bude váš život uberať?! V tom období som objavila čaro varenia, a tak sa moja cesta začala uberať smerom gastronómie na hotelovej akadémii. Úplne opačným smerom od písania.

V druhom ročníku na strednej bol našej triede pridelený nový učiteľ Slovenského jazyka a literatúry. Hovorila som si, prečo nie, veď učiteľka pred ním mi nebola práve sympatická. Vtedy som ešte ani len netušila, čo mi to prinesie.

Prišla tá osudná hodina slovenčiny, keď sme mali písať cvičné slohy. Dostali sme na výber tri témy, ba dokonca v rôznych žánroch, ak si dobre spomínam. Keďže príhovory nie sú moja silná stránka vybrala som si tému, ktorá sa týkala Druhej svetovej vojny, nakoľko táto téma mi bola blízka. Netušila som, že práve tento učiteľ bude taký zvedavý, že bude chodiť po triede a hľadať niečo, čo by stálo za povšimnutie. Z ničoho nič sa zastavil pri mne, všimla som si ho až po chvíli, pretože som bola zahĺbená do písania svojej práce. Mal taký zamyslený pohľad, ktorý smeroval raz na mňa a raz na prácu. Povedal: „Je to veľmi zaujímavé, prečo sa tomu nevenuješ viac?“, mykla som plecami, pretože odpoveď som mu dať nevedela.

Ďalší deň sme sa pozdravili na chodbe a zastavil ma so slovami: „Bianca, na škole momentálne prebieha súťaž v písaní esejí, nemala by si záujem zúčastniť sa?“ Najprv ma premkol strach. Potom radosť. A zase strach. Nevedela som, či to chcem. Nemala som guráž na to, aby som uverila, že na to v skutočnosti mám. Váhala som a rozlúčili sme sa so slovami, že si to rozmyslím.

Verte, či nie, ja som tú esej napísala. Bola som na seba nesmierne hrdá. Nie len preto, lebo tá esej mala úspech a získala som čestné uznanie vo svojej kategórii, ale najmä preto, lebo som zobrala odvahu a dovolila som si veriť, že na to mám.

Po absolvovaní tejto eseje som od môjho učiteľa dostala ponuku písať v školskom časopise. Ani som si nemyslela, že to bude také zábavné a zároveň poučné. A ten pocit, že vám niečo publikovali, aj keď len v školskom časopise, je to niečo nezabudnuteľné.

Nedávno, tri roky po ukončení strednej školy, som verejne publikovala svoj prvý článok. Moje prvé myšlienky patrili tomu, že som konečne urobila prvý krok môjmu snu vytvoriť si blog a písať. A myšlienky čo nasledovali, patrili osobe z tej malej skupiny ľudí, ktorá vám zmení život, môjmu učiteľovi slovenčiny.

Tento článok, by som chcela venovať práve jemu, pretože veril v môj talent a veril, že som schopná dotiahnuť to niekam ďalej. Nevzdával to so mnou a vždy vedel, čo má povedať, aby ma posmelil. Pomáhal mi vždy, keď som to potrebovala a jeho rady si budem nosiť v hlave do konca života. Pán učiteľ, ďakujem.

Verím, že viacerí máte tiež skvelé spomienky so svojimi učiteľmi, tak neváhajte a podeľte sa o ne, či už sú vtipné, poučné hoci aj smutné. Zaspomínajte si. :)

Prajem vám krásny a usmiaty deň! 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Malým firmám a živnostníkom klesnú dane

Parlament v stredu schválil novelu zákona o dani z príjmov.


Už ste čítali?